Dostávam dobré veci, charizmy, talenty, či ako to povedať, všetky možné dobré vlastnosti, ktoré v sebe nájdem, aby som ich využil, aby som nechal v sebe naplno rozkvitnúť všetku Krásu, ktorá je do mňa vložená, aby som ako kvetina na skale a vo svetle vyrástol, kam až to ide, zúročil všetky vklady a vysal život naplno do poslednej sekundy.

Nie sme pozvaní k pohodlnej chôdzi na turistickej ceste so značkami. Sme pozvaní k free solo, k výstupu zdanlivo mimo naše možnosti… Sme povolaní k tomu, aby sme šli, aby sme bojovali, padali a zápasili a nikdy sa nevzdávali, a nie sme povolaní k tomu, aby sme boli novinári a televízni diváci prihliadajúci životu, turisti, ktorí si úsilie ostatných natáčajú na mobilný telefón, ale sami na skalu nejdú… Free solo je pre mňa obrazom cesty každého človeka, ktorého príbeh sa vždy odohráva v napätí medzi zemou a nebom, pretože človek je nejako vždy pozvaný k tomu, aby uskutočňoval veci, ktoré sú mimo jeho limity. Písmo je plné obyčajných postáv povolaných k neobyčajným veciam. Tak aj my.

Človek je pozvaný k radosti z tvorby, radosti z rozhodnutí, ktoré modelujú tvár, radosti z toho, že všetci sme povolaní k umeniu a k tomu byť obrazom Božím… Boh si tak váži človeka, že neurobí nič proti jeho vôli…

Tvorca tvorí tvorcu. Stvorenie neskončilo, je to trvalý proces, ktorého je človek účastný, a jeho úlohou je nič menšie než dokončovať dielo stvorenia a pokiaľ na svoje zadanie rezignuje, jeho miesto zostane prázdne… Ja a Boh ruku v ruke tvoríme svet. Pozvanie ku kreativite a ku kráse je platné pre každého jedného človeka… Toto je obrovská výzva pre nás. Pokiaľ rezignujeme na pozvanie k umeniu, naše miesto zostane prázdne, diela, ktoré neprivedieme k životu my, nevzniknú nikdy, piesne, ktoré nezložíme, sa nikdy nebudú spievať. Taký istý princíp platí pre pozvanie k životu ako takému. Cesta, ktorú neprejdeme my, nikdy nevznikne a pokiaľ rezignujeme, svätosť nášho života zostane prázdna, nevyužitá.

Som obrazom Božím… to je cesta, ktorá je predo mnou vytýčená a vedie nahor… to je úloha… byť svätý, ako i Boh je… Aby sme zodvihli výzvu a stali sa partnermi v tvorení sveta,  aby sme bojovali a nedbali na rany a dokázali sa pobiť o budúcnosť… Budúcnosť, dopredu nachystaná, naplánovaná a už kdesi zapísaná, neexistuje. Budúcnosť neexistuje, to my ju tvoríme… To my sami rozhodujeme,  a preto sme nazývaní obrazom Božím… Môj životopis si píšem ja sám.

Verím, že život s Bohom je predovšetkým iskrivá radosť. Je to môj život, život, ktorý mám ako možnosť, ktorú som dostal. Čas, ktorý mám do smrti, je zverený majetok, možnosť. Ani v podobenstve (Mt 25,14-30) hospodár neradí, akým spôsobom majú oni traja chlapíci svoje talenty investovať. Tu ich máte – a ukážte, čo viete… Boh vo mňa verí… Sám som sochárom svojho života, verím, že dostanem požehnanie do všetkého, čo budem robiť, a priznávam, že neverím veľmi na žiadnu špeciálnu Božiu vôľu na každý deň, že Boh nie je ten prísny otec, ktorý by mi takzvane pre moje dobro nariaďoval každý krok. Verím v Boha a verím, že Boh verí vo mňa. Verím, že určité dobré projekty, ktoré keď neurobíme my, nebudú urobené vôbec. Symfónie, ktoré keď nenapíšem ja, nebudú spísané nikdy. Plátno času, ktoré som pri narodení dostal, sa môže stať majstrovským plátnom, alebo môže nevyužité zostať biele a verím, že mi Boh nediktuje ani témy ani techniku a ani mi nevedie ruku. Verím, že ma Boh nestvoril ako automat, ktorý sa má neustále pýtať, verím, že nikde v nebi neexistuje na A0 papieri narysovaný červeným perom kľukatý nárys pre môj život, od vekov určený, avšak že máme spolu, ja a Boh, budovať svet, že stvoriteľskú iskru preniesol Boh i na mňa, že obaja sme Tvorcovia, že ja i Boh musíme napnúť sily, aby bol svet vybudovaný, že som obrazom Božím práve pre túto vlastnosť. Že neexistuje špeciálny Boží projekt pre každú minútu môjho života, avšak že my dvaja tvoríme svet, že som starším synom z podobenstva a že i mne Boh hovorí „všetko, čo je moje, je i tvoje“ a že to mám zobrať vážne.

„Nazval som vás priateľmi“, teda nie deťmi autoritatívneho otca a starostlivej matky cirkvi, po ktorých sa chce predovšetkým bezpodmienečná poslušnosť, nasledovanie príkazov, ktorých porušenie je prísne trestané, avšak priateľmi, spolutvorcami, partnermi v stvorení. Možno teda ani nie Boh, ktorý pripravil túto vysokú školu, túto partnerku, tento byt, túto prácu a tento počet detí, ako skôr Boh, ktorý mi dá päť talentov a zamáva. Rozhodnutie je umelecký čin, ktorým dokončujem stvorenie sveta. Verím, že Boh berie moje rozhodnutia oveľa vážnejšie než ja sám, že Boh má pre mňa úctu omnoho väčšiu než je moja sebaúcta… Takto som Ťa stvoril, v tejto kráse, v tejto jedinečnosti… Pochop kým si, pochop, že s Tebou chcem dokončiť stvorenie, pochop, že chcem, aby si bol mojim partnerom v diele, že spolu teraz a tu budujeme dom, ktorým je Zem.

Jediný skutočný strach, čo smiem mať, je ten, že nedostojím svojmu ľudstvu, úlohe a veľkosti, ku ktorej sme pozvaní bez výnimky všetci. Že sa nechám diablom presvedčiť o svojej malosti… Božie je naopak to, že žiadna bitka nie je dopredu stratená, žiadne pereje nie sú nezjazdné, žiadna skala nie je nevyleziteľná a že sme pozvaní k tomu, aby sme to dokázali.

Život predo mnou leží ako široká pláň a jedna cesta znamená vzdať sa všetkých ostatných ciest. Pokiaľ sa pýtam na Božiu vôľu, Boh, podľa mojej skúsenosti, vždycky mlčí a nechá ma, aby som na svojich rozhodnutiach vyrástol. Blázon, kto sa pred planinou posadí a nevydá sa na cestu, kto s naloženými vozmi a pripravenou karavánou čaká a modlí sa, pretože bude čakať celý život a zo strachu, aby neurobil chybu, sa za celý život nepohne vpred, ani doprava, ani doľava, s obavou pred nesprávnym rozhodnutím a neistý, čo že to Boh vlastne po ňom chce. Čo keď je ale najvnútornejšou Božou vôľou, aby som sa rozhodol sám? Čo keď je Božou vôľou, aby som vzal zodpovednosť za svoj život?

Keď sa rozhodnem svojim rozumom, beriem za veci zodpovednosť. Ja beriem zodpovednosť, to ja sám som sa rozhodol. V prípade nesprávnej voľby nemôžem obviňovať ani kocky, ani daný výtlačok Písma svätého, alebo sa utešovať úplne proti faktom či proti zdravému rozumu, že daná voľba vlastne bola dobrá, len my to teraz nevidíme. Čo však som celý pracovný deň mimo Boha, mimo modlitbu a mimo náboženstvo a len keď som v kostole alebo keď sa explicitne modlím, tak vstupujem do iného sveta, do posvätného času, do dotyku s Božou milosťou? V Bohu žijem a som stále, celý pracovný deň, nie len v kostole a nie len v modlitbe, každá sekunda je v mojom živote prežitá skrze neho, a s ním a v ňom, či pracujem alebo odpočívam.

Každý svätý žiari iným spôsobom… a až budem raz stáť ja sám pred Bohom, otázka nebude stáť, prečo som nebol svätým Petrom, alebo prečo som nebol svätým Pavlom alebo prečo som nebol ako don Bosco. Otázka bude, prečo som nebol sám sebou, prečo som svoju svätosť nebudoval svojím unikátnym spôsobom, prečo som svoj obraz nemaľoval svojou paletou, prečo som Svetlu nenastavil svoj hranol. Som pozvaný k prvovýstupu, k ceste, po ktorej nikdy nikto predo mnou neprešiel a o ktorej sa vlastne ani dopredu nevie, kam vedie a či je v ľudských možnostiach. Svätí sú cennou inšpiráciou. Inšpiráciou, nie vzorom ku kopírovaniu. Svätí tu nie sú od toho, aby boli napodobňovaní, aby sme šli v ich stopách, ale aby sme boli povzbudení, že na ceste nahor nie sme sami, že ich karabíny zvonia na skale vedľa…

Napísal: Marek ORKO Vácha

skaut, kňaz, biológ