7

Gitarové materiály

 

•••  Animátorské materiály  •••

    TALIANČINA                                                 

more

  myšlienky
 
modlitby

  
meditácia

more

  láska a sexualita
 
výchova
   
kresťanstvo
   
rôzne

more

ponuka skautingu

výchovný systém

činnosť

more

  hry v prírode
 
hry v klubovni 
 
nápady
 
správy z akcií  

more

niekoľko drobností pre zlepšenie nálady :-)



© Pre konanie dobra treba trošku odvahy.  don Bosco

 

Úzka je cesta...

 

Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú! Chráňte sa falošných prorokov: prichádzajú k vám v ovčom rúchu, ale vnútri sú draví vlci. … Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane,“ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Mnohí mi v onen deň povedia: „Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme, v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?“ Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ (Mt 7,13–23)

 

Ktorá je to tá „úzka cesta“ do Života v Bohu? ... Je ňou LÁSKA. Len a jedine Láska. Nič iné. Iná cesta do Života nejestvuje…  

x

Cítite z nej strach? Možno hej… pretože všetci, Vy, aj ja, vieme, čo je láska! Stačí si predstaviť Matku Terezu a jej slová: „Nerobím nič mimoriadne. Robím len to, čo by mal robiť každý kresťan!“ Alebo Davida Wilkersona, ktorý opúšťa svoju pohodlnú a tichú faru a odchádza do pekla New Yorku, aby tam slúžil mladým ľuďom z bojových gangov, narkomanom, zlodejom, často aj vrahom… Onoho argentínskeho baníka, ktorý pod zemou, v tme, dusne a horúčave pracoval, aby za zarobené peniaze mohol hradiť štúdiá chudobných chlapcov, ktorí sa chceli stať kňazmi… Alberta Schweizera, ktorý zanechal kariéru hudobného virtuóza, študuje lekársku fakultu a potom odchádza do hĺbky Afriky, aby tam slúžil trpiacim… matku s dcérou z Trnavy, ktoré otvorili svoj život a svoj byt pre väzňov a iných problémových ľudí, aby im slúžili a pomáhali… sv. Pavol, ktorý v noci zarábal ako výrobca stanov, aby za tie peniaze mohol cez deň hlásať Evanjelium – bez ohľadu na palicovanie, bičovanie, kameňovanie…  Ježiša Krista, ktorý vystupuje na kríž…

x

Viem, čo znamená milovať. A cítim strach – pretože ma čaká krok, ktorý zmení VŠETKO! Cítite ten strach aj Vy? Ak ste ešte tento radikálny krok Lásky neurobili, potom hej. Tak, ako ho pred vekmi cítil aj Ježiš, keď oň bojoval v temnotách Getseman, zatiaľ čo krv stekala po Jeho tvári ako pot. Potom vstal a vykročil v ústrety zradcovi, potupe, krížu…  

x

Kam vykročíme my? Priznám sa, je to obrovské pokušenie: žiť kresťanstvo inak, iným spôsobom! Príjemnejšie! Duchovnejšie – veď uznajte sami: aká je to duchovnosť, spiritualita a mystika, keď sa staráte o ufrflaného a uslintaného bezdomovca, alebo keď vo svojom dome prenocovávate väzňa – recidivistu a tŕpnete, či Vás zahluší, alebo nie?

To je dôvod, prečo tak málo ľudí – a tak málo kresťanov – nachádza tú jedinú a priamu cestu k Bohu, do Neba!

 x

Nie sme ochotní ísť vo svojej viere až do posledného a najdôležitejšieho dôsledku, ktorým je LÁSKA – a to veľmi presná a konkrétna forma Lásky: Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj my sme povinní dávať život za bratov. (1 Jn 3,16). Lenže my sa toho bojíme. 

x

Neveríme Bohu. Máme strach. A preto namiesto toho skúšame iné cesty a cestičky…

Nedávno som na jednej birmovke počul biskupa hovoriť o tom, že Duch svätý prichádza nato, aby nás naučil žiť slušne. Ale Ježiš nehovorí o slušnosti! Hovorí o Láske! Známy psychológ Erich Fromm tento rozdiel jasne vysvetľuje: „Židovsko-kresťanská norma bratskej lásky je niečo celkom iné než etika slušnosti. Znamená milovať svojho blížneho, t.j. cítiť sa za neho zodpovedný a zajedno s ním, pričom etika slušnosti znamená necítiť sa zodpovedný a zajedno, ale zachovávať odstup; znamená rešpektovať práva svojho blížneho, nie však milovať ho.“ Lenže – slušnosť je pohodlnejšia. Nevyžaduje od nás zmenu, ani obetu, ani položenie života…

Je omnoho pohodlnejšie hľadať Boha a stretnutie s Ním doma, v pohodlnom kresle, ponorený do modlitby, meditácie a štúdia Písma, než Ho hľadať kdesi vonku na predmestí v tvári zdrogovaného mladíka, pričom Vám na chrbát dýcha z jednej strany polícia a z druhej miestni grázli…

Je omnoho pohodlnejšie prežívať stretko spoločenstva v modlitbách, pri sviečkach, uprostred krásnych obrazov a ikon, v prítmí tajomna, za spevu a hudby gitár, než vyraziť do ulíc, aby sme z našetrených peňazí nakŕmili hladných, oslobodzovali spútaných a ohlasovali zo striech radostnú Zvesť o Kráľovstve…

 

A tak tu máme množstvo pohodlných a spokojných „kresťanov“, ktorí žijú slušne, v nedeľu idú sviatočne oblečení do kostola a sú tak nádherne povznesení nad také maličkosti, ako je Láska, obeta, ako je nakoniec aj sám Kristus, ktorý práve zomiera hladom, na predávkovanie, alebo len proste na nudu, či farizejstvo neobráteného človeka!

 

Máme tu aj „pastierov“, ktorí namiesto toho, aby boli ovcou (ktorá daruje svoju vlnu, svoje mlieko a nakoniec aj svoje telo…) sú dravými vlkmi v rúchu pastierov. Sami žijú pre seba, zvyknutí na pohodlie a na to, že ich ľudia na uliciach oslovujú „dôstojný pane!“ a „Excelencia!“ – a namiesto toho, aby ľudí viedli k Láske, ktorá jediná otvára Nebo, namiesto toho ich vedú k „sterilnému sťabykresťanstvu“, ktoré sa štítivo vyhýba Evanjeliu a jeho požiadavkám. Prečo aj nie, keď oni, múdri a vzdelaní, prišli na to, že sa Ježiš strašne pomýlil? Že na spásu vôbec netreba milovať, ani slúžiť a už tobôž klásť život za bratov – naopak, stačí byť v nedeľu v kostole, nezabíjať, nekradnúť a slušne sa správať. A bojím sa, že aj ja som ešte stále jeden z nich…

 

A nakoniec tu máme aj dosť ukecaných spoločenstiev, ktoré žijú v sladkom svete chariziem (či už skutočných, alebo predstieraných), pekných a vznosných slov, chytľavých piesní a výkrikov „Aleluja!“ – a sú tak spokojné so sebou, že Ježiša aj s Jeho poslaním nechávajú samého vonku na ulici: „Na našich uliciach si učil!“ (Lk 13,26) – sám! Nech sa teda trápi! Načo by tam chodili za Ním? Majú predsa svoje stretko! Tak ich to tam vždy povzbudí a obohatí…

Poznáte možno tú historku o Záhorákoch, ktorí prišli za novým farárom a povedali mu: „Pozrite sa, dôstojný otče! My vám tu všetko urobíme, opravíme, aj nový kostol postavíme – len nás doň nenúťte chodiť!“ Niekedy si myslím, že to práve tak hovoríme Ježišovi: „Pozri sa, Ježišu! Urobíme, čo len budeš chcieť. Budeme Ti chodiť na sv. omše. Aj modliť sa budeme. Kostol opravíme a sochu ku cti Tvojej Matky postavíme. Aj stretko si založíme a čítať Bibliu začneme. Budeme prispievať na zbierky. A budeme sa snažiť aj to evanjelium nejako ohlasovať. Aj pomôžeme, keď sa už niečo naskytne. Len nás, prosíme Ťa, nenúť, aby sme museli začať milovať a skutočne slúžiť svojim blížnym!“ Čiže, v preklade: „Ježišu, urobíme všetko – len nás nenúť spasiť a zbožštiť sa!

 

Koľko je takých farností – poznáte ich aj Vy sami – ktoré hýria aktivitou: opravujú a nanovo maľujú kostol. Stavajú novú krížovú cestu. Robia zájazdy do Lúrd, Medžugorja a do Ríma. Organizujú spevácke súťaže a koncerty. Stretávajú sa na biblických štúdiách. Na pobožnostiach. Pozývajú známe osobnosti na besedy. Organizujú veľkolepé slávnosti na hody (odpust), na výročia farnosti – a nezabudnú pozvať ani biskupa! Ale keby ste sa ich spýtali, akým spôsobom ich farnosť ako spoločenstvo slúži trpiacim, ako ohlasuje evanjelium, keby ste sa ich opýtali na ich pastoračný, charitatívny a evanjelizačný program a na jeho uskutočňovanie – ostali by v rozpakoch stáť. Nič také tam totiž nejestvuje… Načo to potom ale je? 

x

Cirkev prostredníctvom II. vatikánskeho koncilu hovorí: „Pravda, nestačí, aby kresťanský ľud bol v nejakom národe prítomný a organizovaný, ani nestačí, aby konal len apoštolát dobrého príkladu. Ustanovený je tam nato, jestvuje tam za tým cieľom, aby svojim spoluobčanom nekresťanom zvestoval Krista slovom a skutkom a pomáhal im plne prijať Krista.“ (Ad Gentes 16). Aký zmysel ale má spoločenstvo, farnosť, diecéza, ktorá toto nerobí? Keď sa ich Ježiš na konci opýta: „Dali ste mi jesť? Zaodeli ste ma? Navštívili v nemocnici, vo väzení? Prichýlili ste ma, keď som bol na ulici?“ (porov. Mt 25,31n) – čo odpovedia? Potrasú hlavou a povedia: „Nič z toho, veď „kedy sme ťa videli hladného alebo smädného alebo ako pocestného alebo nahého alebo chorého alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?“ (Mt 25,44). Ale pozri – namiesto toho sme omaľovali kostol, opravili organ, postavili Ti novú sochu a päťkrát sme na hody (a na hostinu) pozvali biskupa!“ Hádajte: Čo im na to odpovie?!  

x

Môžeme žiť v jednote s Bohom – Láskou a zároveň lásku odmietať a ignorovať? Môžeme Ježiša milovať a zároveň k nemu byť ľahostajní, až krutí a odsudzujúci Ho v tých najbiednejších? Určite nie! Tam, kde toto vládne, musí Ježiš, Duch Svätý i Otec preč…!

 x

Neschopnosť uveriť až do dôsledkov a odmietanie lásky – to sú dôvody toho, že Duch je tak vzácny v Cirkvi, ktorá by Ním mala oplývať. A tiež dôvod toho, že charizmy, ktoré sa ukazujú, sú často iba predstierané a nepresvedčivé, ba dokonca ich vôbec niet…

 x

Musíme sa jednoducho rozhodnúť: rozhodnúť sa prekonať strach.

 x

Všetci teraz v srdci cítime, k čomu nás Boh a Jeho Láska povoláva. Možno to ešte nevieme úplne konkrétne – ale tušíme, ako vyzerá tá „úzka cesta“ do Života! 

x

A veľmi dobre vieme, čo sa „porobilo“ s ľuďmi, ktorí sa odhodlali uveriť skutočne a reálne – až do dôsledkov: Matka Tereza, Ignác z Loyoly, František,… milióny a milióny ďalších, známych aj neznámych. Cítime strach – ale to oni cítili zrejme tiež. Musíme sa napriek tomu rozhodnúť. Nedá sa tomu vyhnúť, pretože odmietnutie zvoliť je tiež voľbou – voľbou smrti...

 x

Boli sme stvorení preto, aby sme milovali a boli milovaní... Božia láska nepozná hranice. Naša láska tiež nesmie poznat hranice. Ona nás pobáda celkom sa odovzdat Bohu a byt obetou za jeho lásku, za Božiu lásku, ktorú

ludia neprijímajú a odmietajú... Budte živým znamením Božej dobroty: nech je vo vašej tvári, nech hladí z vašich ocí, nech vyžaruje z vášho úsmevu, nech je vo vašom srdecnom pozdrave... Nikdy nevieme, kolko dobra môže urobit jednoduchý úsmev...“ (Matka Tereza)

 

 

 

 

(Podľa Miloša Pikalu – Inkyho)

 

 

nahor

more

Pár krátkych príbehov pre dlhé letné a ešte dlhšie zimné večery.

more

Texty pesničiek, 

ktoré najviac hrávame na chatách, 

táboroch, 

výletoch.

more

fotky

more

 

 

nahor